HROMADNÉ PRIANIA K MENINÁM NA FACEBOOKU. PÁČI SA NÁM TO EŠTE?

Mal som včera meniny a všetkým, rozhodne všetkým, ktorí si na mňa spomenuli veľmi pekne ďakujem. 🙂

Meno Peter je asi obľúbené, navyše meniny spolu oslavujeme s Pavlom aj s Petrou a tak si v tento deň mnohí posielame správy a priania aj cez Facebook. Nech ďalšie riadky budú znieť akokoľvek, nechcem byť nezdvorilý či nevďačný, je to len také moje malé nočné zamyslenie sa z kategórie “ZO ŽIVOTA”.

Aj mňa, ako asi väčšinu z nás poteší, ak si niekto na nás v deň našich menín spomenie a zavolá, či pošle aspoň správičku, niekto pošle verš, či pár vtipných slov, alebo len smajlíka a pár srdiečok. Ak sa ozve niekto, koho sme dlhšie nepočuli, nevideli a napíše práve na meniny, je to o krajšie a je to krásne osobné, lebo tá správa patrí len oslávencovi.

Správa oslávencovi, len pre neho samotného, s oslovením a pár slovami – to je na meninách a prianí k nim asi to príjemnejšie a aj keď s vedomím, že podobnú správu asi posielame viacerým priateľom s rovnakým menom, má určite väčšiu hodnotu ako čoraz populárnejšie hromadné gratulácie cez FB.

Ešte raz chcem poďakovať všetkým, vrátane tých priateľov, ktorí vložili moje meno medzi ostatných priateľov s rovnakým menom a popriali nám spoločne. 🙂

Dnešný deň bol ale vďaka hromadným gratuláciam iný a práve to ma núti na toto nočné zamyslenie sa, či sa nám to takto páči, pretože dnes Petrovia, Pavlovia a Petry a zajtra zase iní… Na dokreslenie môjho meninového dňa je tu moja malá štatistika:

1 priateľ ma vytiahol na obed a ešte ma aj pozval 🙂

3 priatelia zavolali a popriali mi osobne

5 kolegovia mi popriali spoločne, osobne a skupinovo 🙂

8 priateľov mi poslalo smsku

11 priateľov mi poprialo cez spravu na FB

26 priateľov ma označilo v hromadnom prianí

Človek by si mohol začať namýšľať že aký je obľúbený, ale nie je všetko zlato čo sa blyští. 26 priateľov totiž do svojej správy vložilo od 4 do 21 Petrov, Pavlov a Petier a keďže aspoň polovička z oslávencov za to prianie poďakovala naspäť formou komentáru, prípadne sa medzi oslávencom a tým čo praje rozvinula výmena niekoľkých komentárov, môj telefón si užil zvonenia snáď na celý rok.

A čo je na tom to najlepšie? Pri každom zvonení som si myslel, že je to môj ďalší gratulant, že koľko ja mám priateľov čo si dnes spomenuli. 🙂 Ále nie. Väčšinu priateľov mojich a vašich priateľov som žiaľ ani nepoznal a popoludní som už trochu aj rezignoval a na priania nereagoval. Pri predstave, že všetci Petrovia, Pavlovia a Petry to dnes majú podobné som nechcel prilievať zvonenia do ohňa.

A preto do tretice ďakujem všetkým touto formou. 🙂

Ale neodpustím si jednu malú, maličkú úvahu. Len tak na okraj a potichu aby som nikoho neurazil… Páči sa nám táto forma gratulácie? Áno, človek si spomenie, popraje, (veď sa nemusel ozvať aj nikto 🙁 ) ale trochu tej blízkosti, trochu osobna, trochu nejakej fantázie, trochu niečoho čo oslávencovi spríjemní deň a on je vďačný za tú správičku, niečo pripomenie čosi spoločné, niečo jedinečné – niečo, čo sa dá vyjadriť len správou osobnou a pre konkrétneho človeka. To je asi tá podstata gratulácie, to je to, čo robí oslávencovi deň krajším.

Budúci rok možno už nedostanem toľko prianí, ale ako často platí aj menej môže byť viac. A možno niekoľkých z vás tieto riadky inšpirujú natoľko, že nabudúce namiesto jedného hromadného priania pre 6 oslávencov, pošlete 6 správ a rozhodne urobíte 6 ľuďom krajší deň. 🙂